soda

Ušiel nám pes. Firemný vlčiak. Poobede a v noci býval pustený, strážil areál. Povedali ste :“Sadni Beny“, a on sadol. Na zavolanie pribehol, keď ste mu dali dobrotu, oblízal vám ruku.  Dôveroval všetkým, lebo nemal ozajstného pána. Dispečer, ktorý nemá rád psov (ale radšej vraví, že sa ich bojí), ho ráno nepriviazal, chlapi otvorili bránu, nevšimli si, že pes nie je na svojom mieste, a pes ušiel. Keď som prišla do roboty, prvé bolo dať psovi tabletky (užíval  prednison a ospexin, má vredy), pozerám, psa nikde. Pátranie. Jeden počul podvečer kňučanie a chlapské nadávanie pod oknami. Žeby ho niekto bil? Ubil? Hľadám medzi vrakmi starých áut, či nie je niekde zavalený. Nadávam na nezodpovedného dispečera, na celé mužské pokolenie. Na obed dobrá správa. Ráno ho vraj videli na autobusovom nástupišti. Sadám na bicykel, obieham kol dokola, nič. Je teplo, možno niekde zaliezol, poleží si, bude hladný, vráti sa. Volám policajtom. Dobre, keby dačo, zavolajú. Pes má štítok, kto by ho chcel vrátiť, vie kde. Už sú tomu tri dni. Smutne hľadím na prázdnu búdu. Nemal sa tu zle. Len toho pána nemal. Prečo niekto ukradne psa?